Září 2008

Osudové stretnutie - 4. kapitola

13. září 2008 v 12:43 | Melindushka
Tak a znova je tu jedno pokračovanie. Konečne mám nejaký ten čas na prepisovanie, tak sa, myslím, môžete tešiť na ďalšie pokračovania. Dúfam, že sa vám to páči ľudia. A prosím, nezabudnite komentovať. Človeka to totiž povzbudí v písaní. A ja dúfam, že si želáte, aby som si ďalej rozvíjala svoj talent :P
Melindushkaaa
* * * *
"Kde si sa toľko túlal? James, ... čo ti je? Si nejaký zvláštny," hovorí mu mama. James prišiel domov s Liliným obrazom pred očami. Tváril sa zhypnotizovaný, no s úsmevom na tvári. "Dave, miláčik, poď sem. Rýchlo! Jamesovi sa niečo stalo!" kričí na manžela. Dave pribehne najrýchlejšie, ako len vie a keď uvidí syna, trochu sa zarazí, no hneď na to sa mu objaví na tvári potmehútsky úsmev: "Ale, ale, ale! Náš malý Jamie sa tuším zaľúbil!" "Ale no tak, otec. Prečo ma všetci vyrušujete v mojich myšlienkach? Ste takí hnusní," nahnevane mu jeho syn odpovedá. "A o čom peknom premýšľaš?" Stačila táto otázka a James sa zas dostal do toho svojho zhypnotizovaného postoja a s radosťou a úsmevom na tvári mu rozpráva: "Práve sme sa s Vernonom a ostatnými chalanmi vybrali do parku. Vieš, čo je tuto kúsok. No a keď sme tam prišli uvidel som svojho anjela strážneho..." "Svojho anjela strážneho?" prerušil jeho rozprávanie otec. "Keď už na nich tak veríš, tak ako ich, prosím ťa, môžeš vidieť?" nechápavo sa spýtal Jamesa. "Nevraví sa predsa, že ty svojho anjela strážneho nevidíš? Teda vlastne, že ho nikto nevidí?" skonštatovane sa ho opýtal. "Ale nie oci," prekrútil očami James, "to dievča, čo som zbadal, vyzeralo naozaj ako môj anjel strážny. Bolo také krásne. Vysoká, štíhla, ryšavá s úsmevom krásnym ako, ako.. Ani neviem opísať, aký krásny úsmev má. A keď sa smeje, má aj jamky pri ústach. Jednoducho nádhera," zasnene opisoval otcovi Lily. Na chvíľku sa odmlčal. Potreboval sa už aj nadýchnuť. "Ale najkrajšie na nej to určite nebolo. Najkrajšie boli jej oči. Nádherné smaragdovozelené oči," povedal a zas zostal na chvíľku ticho, aby otec mal čas predstaviť si ju. Znova sa nadýchol a pokračoval ďalej: "Boli také jasné a čisté, že keď si sa do nich pozrel, hoci aj z väčšej diaľky, videl si v nich dokonale všetko. Úplne jasne," dokončil a len mlčal a zasnene hľadel na otca. "No, James, z tvojho rozprávania mi vychádza, že máš výborný vkus na dievčatá," žmurkol na neho otec, " a prezradíš mi, ako sa volá?" "Och, áno, prepáč. Lily, volá sa Lily Evansová," odpovedal James. Otec sa začal trochu dusiť, lebo mu zabehla voda, ktorej sa práve napil. "Evansová?" spýtal sa začudovane. "Áno, Evansová. A najlepšie je, že je čarodejnica. Teda myslím. Lebo bola v parku aj so svojou sestrou, ktorá je niekedy otravná. Tak to aspoň povedala. No a Lily si chcela sadnúť na hojdačku, ale Petúnia, sestra, ju predbehla. A zrazu som len počul, ako po nej, po Lily, vrieska, že čo jej to zas spravila. Ale Lily si pritom nič neuvedomila. Teda nevedela, že to, čo sa stalo Petúnii, je vlastne jej vina. Lebo ako náhle si Petúnia sadla na hojdačku, zafúkal taký vietor, no len na ňu, že spadla z hojdačky. Inak fakt nikde sa ani lístok stromu nepohol. A potom, keď jej sestra, Petúnia, odbehla, začala hovoriť, že prečo sa stane niečo nevysvetliteľné, keď sa na ňu nahnevá. Tak čo si o tom myslíš, oci?" James konečne stíchol. "No, myslím si, že máš pravdu. Ale povedal si jej niečo?" ustarostene sa ho spýtal otec. "Nie, nepovedal. Nebol som si tým istý. Ale teraz, keď si mi to potvrdil, jej to možno aj poviem. Vďaka oci, mám ťa rád," už-už chcel odbehnúť, no otec ho zastavil. "Počkaj, počkaj, počkaj! Po prvé jej nič nebudeš vravieť, lebo to vyzerá tak, že je z muklovskej rodiny. No a po druhé mám pre teba, myslím, celkom dobrú správu. Ale najprv sa ešte niečo spýtam," zvedavo sa pozrel na syna, "ako to, že si ju doteraz ešte nevidel?" James sa na neho usmial: "Ach, len teraz sa sem presťahovala. Pred týždňom. Je to Vernonova susedka," s ľahkosťou nakoniec odpovedal. Otec sa šibalsky usmial. "Len som sa chcel uistiť, či je to ozaj ona." "Kto ona?" začudovane sa spýtal James. "No vieš," začala zrazu jeho mama, "jednu rodinu sme pozvali k nám na večeru. Rodinu Evansovú. Prisťahovali sa sem pred týždňom. Dnes sme ich stretli v obchode a boli neznámi, tak sme sa s nimi dali do reči. A zistili sme, že sú to skvelí ľudia. Tak ich chceme lepšie spoznať. Takže.." "Takže k nám dnes večer príde Lily na večeru," dokončil James mamu. "Áno, vyzerá to tak, že sme sa obaja strafili," zasmial sa otec. "Oci, mami, ja vás fakt zbožňujem. Už len posledná otázka. Môžem pozvať aj Vernona? Jemu sa totiž páči Lilina sestra. Á, ešte jedna otázka. O koľkej prídu?" " O siedmej a môžeš ho zavolať," odpovedala mu mama. "O siedmej? Veď to už len dve hodiny! Čaute! Musím sa ísť pripraviť a zavolám Vernonovi. Fakt vás milujem," a rýchlosťou blesku odbehol James do svojej izby. Hneď zobral telefón a vytočil Vernonovo číslo.
Vernon: "Prosím? Kto je tam?"
James: "Čau Vernon. To som ja, James. Mám pre teba skvelú správu. Hádaj!"
Vernon: "Jejda, James! Vieš, že to neznášam..."
James: "Ale no tak! Určite to neuhádneš!"
Vernon: "Čo ja viem? Tak napríklad.. Spoznal si Petúniinu sestru?"
James: "No hej, ale to ešte v parku. Hneď, keď ste odišli. Tak ďalej hádaj,"
Vernon: "Nóóó, páčiš sa jej?"
James: "Neviem,"
Vernon: "Tak už nechaj môj unavený mozog, aby už nemusel rozmýšľať a povedz mi to. Lebo na dnes mi už všetkého stačilo," (trochu namosúrone) "Keď som videl odchádzať Petúniu takú nahnevanú, musel som ísť za ňou. Nemohol som ju takú nechať. A potom sme sa rozprávali a povedala mi, že jej sestra je strašne čudná už od malička a že jej stále robí zle. Tak som ju utešoval. No povieš mi to konečne?"
James: "Jaj, jasné! Čo nevravíš? Takže... Sadni si. Lily s rodinou k nám dnes prídu na večeru!"
Vernon: "ČOŽE? To si zo mňa strieľaš? A môžem aj ja prísť?"
James: "Čo myslíš, prečo ti asi volám? Jasné! Tak sa pohni a nech si už aj tu, dobre?"
Vernon: "Hej. Jedna noha v izbe, druhá u teba,"
A položil. James spravil to isté. Tak a čo teraz? Ako prvé do sprchy. Potom niečo pekné a slušné na oblečenie, samozrejme pohodlné.
A už len počuť sprchu a Jamesov spev, ktorý ale nie je najlepší na počúvanie. "Jamie, čo to robíš? Prestaň spievať! Viem, že si zaľúbený, ale tvoj spev ničí atmosféru mojej telenovely. A vieš, že to nenávidím nadovšetko, keď ma rušia pri telenovele. Takže zavri si ústa, sprchuj sa, lebo už je šesť hodín!" kričí naňho mama z obývačky. "ČOŽE? To si mi nemohla povedať skôr? Veď už nebudem stíhať! "Ach Jamie! Čo sa hráš na princa, že sa chceš dve hodiny pripravovať? Ak chceš, aby si sa jej páčil, buď hlavne sám sebou. A keď jej záleží na výzore, vykašli sa na ňu. A nevyrušuj ma už!"
James už vybehol zo sprchy a pozeral do skrine. Takže, čo si oblečiem? Čo bude najlepšie? Pohodlné, slušné. Hmm.. Aha, už to aj mám! A hneď sa aj obliekol. Zbehol opäť do kúpeľne, tam sa ešte trochu upravil a potom pozerá do zrkadla. "Moje vlasy! Práve v tejto chvíli by mi konečne mohli stáť normálne!" nahnevane sa rozprával so svojím odrazom v zrkadle. Zrazu zazvonil zvonček. "Ááá! To ešte nemôže byť tu! Ale kto potom?" a už otváral dvere. Odľahlo mu, keď v nich videl stáť Vernona. "Kamoško, poriadne si ma vyľakal. Myslel som si, že je to Lily," povedal James. "Ale veď čo by tu už robila? Je len pól siedmej. Ešte má čas. Poď, ideme do izby. Niečo vymyslíme, kým prídu. Vieš, aby sme potom netrapošili," uistil ho Vernon. "Hej, hej. Máš pravdu. Poďme!" a vyšli hore po schodoch.