Zbohom!

4. července 2008 v 14:19 | Wiwa
Dvíhal sa vo mne odpor... Odpor voči tomu čo cítim, čo sa vo mne deje čo súvisí so mnou... Nenávidela som svoje telo, svoju povahu, podstatu toho kto som bola.. kto som... Pozerala som sa ako odchádza z môjho sveta ten čo v ňom prebýval tak dlho.. Nič ako odpor som necítila. Pálil ma žalúdok, hlava prestala súvislo myslieť, oči sa zatvárali. Jediná myšlienka ktorá prebývala v mojej hlave bolo zabudnúť. Zabudnúť na to kto som, čo cítim, prečo odchádza, prečo sa telo vzpiera slzám a bolesti. Neviem ani čo to bolo, len to bolo vo mne. Keď sa človek pozrie na seba ako na niekoho ku komu nepatrí. Videla som sa sedieť na posteli s rukami na tvári, s červenými napuchnutými očami, videla som ako sa moje telo zmieta v kŕči vzlykov, ako ma bolesť otupuje. Ignorovala som to, potláčala ani neviem prečo. Vždy to tak bolo. Vyšla som na strechu a lahla si pod hviezdne nebo. Len som ticho ležala a nemyslela.. Nemyslela na to že odchádzaš, lebo si vlastne odišiel už dávno. Bola som ochotná ťa nechať ísť aj napriek tomu, že som nechcela. Bolo to ľahšie ako som si myslela, že to bude. Nebo bolo čisté. Zapálila som si cigaretu a pomaly vydýchla dym. Ničenie svoho tela bolo mojou špecialitou. Nebojím sa bolesti ba ani smrti, nebojím sa obyčajných vecí. Bojím sa budúcnosti, samoty a straty ľudí na ktorých mi zaleží. Možno som zvláštna, ale viem čo to je stáť sama nad priepasťou a pomaly do nej padať. Teraz existujú dvaja ľudia, ktorý ma nad ňou držali. Pevne a nepustili ma spadnúť do toho. Bola som im vďačná aj keď neboli práve pri mne. Vedela som , že sú... Naše životy sa delili, a aj keď si odišiel nebola som sama. Pokial mám ich ani nikdy nebudem. Myšlienky na teba vo mne dvíhajú odpor.. Z lásky je tak ľahko nenávisť... Ano vedela som, že ťa nenávidím. Odpor, hnus, nechuť pochopiť ťa.. bolo mi to jedno. Tvoj hlas, ktorý ma vždy ukludňoval sa mi zrazu zdal neznesiteľný, dráždil ma, provokoval, tvoje dotyky mi boli odporné.. Tvoja sebaľútosť a nekonečné prepáč bolo priam neznesiteľne nechutné. Neviem, čo so mnou je ale som taká, že viem že kašlem na teba a nič pre mňa neznamenáš. Aj tak sa vyspíš s ďalšou inou šlapkou, čo ti dá... Je to fuk.. Som rada, že som ťa nikdy nepustila do svojej postele.. Najhoršie bolo,že som ťa pustila do svojho srdca a to bolo teraz čierne ako noc v ktorej sa strácali hviezdy. Tie nežné čo tam zostávali sa dívali na mňa a pomaly som sa v nich strácala. Cigareta dohasínala v mojej ruke a mňa premáhlas spánok, ale to mi nevadilo. Pomaly som prestávala cítiť, pomaly som umierala v zabudnutí. Čo si sľúbil s prázdnymi slovami to bolo teraz preč. Čo si nakecal boli samé somariny a ja som im vtedy verila. Pomaly všetko mizlo.. Bolesť, láska, strach.. zostával odpor, nenávisť, nechuť. Tie pocity sa mi páčili. Za iných okolností by som ich považovala za sebazničujúce no teraz nie.. Zahasila som cigaretu a hodila ju dole zo strechy. Pripadala som si ako pán sveta. Tma, hviezdy a ticho čo ma tak ukľudňovalo hoci vo mne všetko chcelo kričať. Tie hviezdy boli moji priatelia a keby tam neboli tma by ma pohltila.. Klamstvo, ktoré som tak ľutovala bolo neúprosné a viem, že svetlo hviezd pri ňom zablikalo. No napriek tomu som nebola sama, nevzdali sa ma tak ako to robia falošní priatelia. V podstate ma nikdy nepotrebovali, to len ja ich som vždy potrebovala, a predsa odomňa nikdy nežiadali opätovnú láskavosť. Ľúbila som ich za to, to či oni ešte mňa to neviem, ale dúfala som v to. Pozerala som sa na svet pod mojimi nohami, bol taký veľký a predsa si v ňom už ty nemal miesto. Zapálila som si ďalšiu cigaretu, dym mi išiel z úst pomaly. Myšlienky začínali mať súvislý charakter, lebo ty si v nich už nebol. Mala som pocit, že dostávam krídla keď zabúdam a to len vďaka ľuďom čo pri mne vždy zostávali. Začínala som mať pocit pokoja, lebo som nepadala do priepasti.. Zajtra svitne nové ráno, nová možnosť, nový človek.. Postavím sa a začne sa začiatok,ale už nie ten ktorý by človek odomňa čakal. Tento začiatok nebude z pekla, ale odtiaľ kde som skončila.. Nový list, nové pero, nový hárok papiera.. Jediné čo zostane bude priateľstvo, ktorého sa nevzdám aj keby ma malo zaviesť na kraj priepasti zas. Nie sú ľudia, ktorých nepustím pokiaľ oni nepustia mňa, ale teba bolo také jednoduché pustiť, cítila som slasť, keď som pomyslela na to, že aký v skutočnosti si. Nenávisť voči tebe ma zaplavovala ako oheň a potom nič.. Prázdno.. Nebol si nikde! Ani v mojom srdci, ani v mojej hlave, ani tam kde by som ťa čakala.. Bol si preč.. Zmazaný, zostalo len to čo je vzácne.. Zostali priatelia a nikto viac.. Ostatné ku mne nepatrilo, ostatné zmizlo v tme s tebou..
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Wiwa Wiwa | 4. července 2008 v 14:34 | Reagovat

ok tento článok sa zdá možno chaotický, ale :) znamená pre mňa veľa tak sa skúste do tohto vžiť, možno potom to pochopíte

2 Sulinka Sulinka | E-mail | 5. července 2008 v 11:49 | Reagovat

brutalnee....

len neviem o kom to bolo.. ale dozviem sa ved ajsikju ide:D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama