Osudové stretnutie - 4. kapitola

13. září 2008 v 12:43 | Melindushka
Tak a znova je tu jedno pokračovanie. Konečne mám nejaký ten čas na prepisovanie, tak sa, myslím, môžete tešiť na ďalšie pokračovania. Dúfam, že sa vám to páči ľudia. A prosím, nezabudnite komentovať. Človeka to totiž povzbudí v písaní. A ja dúfam, že si želáte, aby som si ďalej rozvíjala svoj talent :P
Melindushkaaa
* * * *
"Kde si sa toľko túlal? James, ... čo ti je? Si nejaký zvláštny," hovorí mu mama. James prišiel domov s Liliným obrazom pred očami. Tváril sa zhypnotizovaný, no s úsmevom na tvári. "Dave, miláčik, poď sem. Rýchlo! Jamesovi sa niečo stalo!" kričí na manžela. Dave pribehne najrýchlejšie, ako len vie a keď uvidí syna, trochu sa zarazí, no hneď na to sa mu objaví na tvári potmehútsky úsmev: "Ale, ale, ale! Náš malý Jamie sa tuším zaľúbil!" "Ale no tak, otec. Prečo ma všetci vyrušujete v mojich myšlienkach? Ste takí hnusní," nahnevane mu jeho syn odpovedá. "A o čom peknom premýšľaš?" Stačila táto otázka a James sa zas dostal do toho svojho zhypnotizovaného postoja a s radosťou a úsmevom na tvári mu rozpráva: "Práve sme sa s Vernonom a ostatnými chalanmi vybrali do parku. Vieš, čo je tuto kúsok. No a keď sme tam prišli uvidel som svojho anjela strážneho..." "Svojho anjela strážneho?" prerušil jeho rozprávanie otec. "Keď už na nich tak veríš, tak ako ich, prosím ťa, môžeš vidieť?" nechápavo sa spýtal Jamesa. "Nevraví sa predsa, že ty svojho anjela strážneho nevidíš? Teda vlastne, že ho nikto nevidí?" skonštatovane sa ho opýtal. "Ale nie oci," prekrútil očami James, "to dievča, čo som zbadal, vyzeralo naozaj ako môj anjel strážny. Bolo také krásne. Vysoká, štíhla, ryšavá s úsmevom krásnym ako, ako.. Ani neviem opísať, aký krásny úsmev má. A keď sa smeje, má aj jamky pri ústach. Jednoducho nádhera," zasnene opisoval otcovi Lily. Na chvíľku sa odmlčal. Potreboval sa už aj nadýchnuť. "Ale najkrajšie na nej to určite nebolo. Najkrajšie boli jej oči. Nádherné smaragdovozelené oči," povedal a zas zostal na chvíľku ticho, aby otec mal čas predstaviť si ju. Znova sa nadýchol a pokračoval ďalej: "Boli také jasné a čisté, že keď si sa do nich pozrel, hoci aj z väčšej diaľky, videl si v nich dokonale všetko. Úplne jasne," dokončil a len mlčal a zasnene hľadel na otca. "No, James, z tvojho rozprávania mi vychádza, že máš výborný vkus na dievčatá," žmurkol na neho otec, " a prezradíš mi, ako sa volá?" "Och, áno, prepáč. Lily, volá sa Lily Evansová," odpovedal James. Otec sa začal trochu dusiť, lebo mu zabehla voda, ktorej sa práve napil. "Evansová?" spýtal sa začudovane. "Áno, Evansová. A najlepšie je, že je čarodejnica. Teda myslím. Lebo bola v parku aj so svojou sestrou, ktorá je niekedy otravná. Tak to aspoň povedala. No a Lily si chcela sadnúť na hojdačku, ale Petúnia, sestra, ju predbehla. A zrazu som len počul, ako po nej, po Lily, vrieska, že čo jej to zas spravila. Ale Lily si pritom nič neuvedomila. Teda nevedela, že to, čo sa stalo Petúnii, je vlastne jej vina. Lebo ako náhle si Petúnia sadla na hojdačku, zafúkal taký vietor, no len na ňu, že spadla z hojdačky. Inak fakt nikde sa ani lístok stromu nepohol. A potom, keď jej sestra, Petúnia, odbehla, začala hovoriť, že prečo sa stane niečo nevysvetliteľné, keď sa na ňu nahnevá. Tak čo si o tom myslíš, oci?" James konečne stíchol. "No, myslím si, že máš pravdu. Ale povedal si jej niečo?" ustarostene sa ho spýtal otec. "Nie, nepovedal. Nebol som si tým istý. Ale teraz, keď si mi to potvrdil, jej to možno aj poviem. Vďaka oci, mám ťa rád," už-už chcel odbehnúť, no otec ho zastavil. "Počkaj, počkaj, počkaj! Po prvé jej nič nebudeš vravieť, lebo to vyzerá tak, že je z muklovskej rodiny. No a po druhé mám pre teba, myslím, celkom dobrú správu. Ale najprv sa ešte niečo spýtam," zvedavo sa pozrel na syna, "ako to, že si ju doteraz ešte nevidel?" James sa na neho usmial: "Ach, len teraz sa sem presťahovala. Pred týždňom. Je to Vernonova susedka," s ľahkosťou nakoniec odpovedal. Otec sa šibalsky usmial. "Len som sa chcel uistiť, či je to ozaj ona." "Kto ona?" začudovane sa spýtal James. "No vieš," začala zrazu jeho mama, "jednu rodinu sme pozvali k nám na večeru. Rodinu Evansovú. Prisťahovali sa sem pred týždňom. Dnes sme ich stretli v obchode a boli neznámi, tak sme sa s nimi dali do reči. A zistili sme, že sú to skvelí ľudia. Tak ich chceme lepšie spoznať. Takže.." "Takže k nám dnes večer príde Lily na večeru," dokončil James mamu. "Áno, vyzerá to tak, že sme sa obaja strafili," zasmial sa otec. "Oci, mami, ja vás fakt zbožňujem. Už len posledná otázka. Môžem pozvať aj Vernona? Jemu sa totiž páči Lilina sestra. Á, ešte jedna otázka. O koľkej prídu?" " O siedmej a môžeš ho zavolať," odpovedala mu mama. "O siedmej? Veď to už len dve hodiny! Čaute! Musím sa ísť pripraviť a zavolám Vernonovi. Fakt vás milujem," a rýchlosťou blesku odbehol James do svojej izby. Hneď zobral telefón a vytočil Vernonovo číslo.
Vernon: "Prosím? Kto je tam?"
James: "Čau Vernon. To som ja, James. Mám pre teba skvelú správu. Hádaj!"
Vernon: "Jejda, James! Vieš, že to neznášam..."
James: "Ale no tak! Určite to neuhádneš!"
Vernon: "Čo ja viem? Tak napríklad.. Spoznal si Petúniinu sestru?"
James: "No hej, ale to ešte v parku. Hneď, keď ste odišli. Tak ďalej hádaj,"
Vernon: "Nóóó, páčiš sa jej?"
James: "Neviem,"
Vernon: "Tak už nechaj môj unavený mozog, aby už nemusel rozmýšľať a povedz mi to. Lebo na dnes mi už všetkého stačilo," (trochu namosúrone) "Keď som videl odchádzať Petúniu takú nahnevanú, musel som ísť za ňou. Nemohol som ju takú nechať. A potom sme sa rozprávali a povedala mi, že jej sestra je strašne čudná už od malička a že jej stále robí zle. Tak som ju utešoval. No povieš mi to konečne?"
James: "Jaj, jasné! Čo nevravíš? Takže... Sadni si. Lily s rodinou k nám dnes prídu na večeru!"
Vernon: "ČOŽE? To si zo mňa strieľaš? A môžem aj ja prísť?"
James: "Čo myslíš, prečo ti asi volám? Jasné! Tak sa pohni a nech si už aj tu, dobre?"
Vernon: "Hej. Jedna noha v izbe, druhá u teba,"
A položil. James spravil to isté. Tak a čo teraz? Ako prvé do sprchy. Potom niečo pekné a slušné na oblečenie, samozrejme pohodlné.
A už len počuť sprchu a Jamesov spev, ktorý ale nie je najlepší na počúvanie. "Jamie, čo to robíš? Prestaň spievať! Viem, že si zaľúbený, ale tvoj spev ničí atmosféru mojej telenovely. A vieš, že to nenávidím nadovšetko, keď ma rušia pri telenovele. Takže zavri si ústa, sprchuj sa, lebo už je šesť hodín!" kričí naňho mama z obývačky. "ČOŽE? To si mi nemohla povedať skôr? Veď už nebudem stíhať! "Ach Jamie! Čo sa hráš na princa, že sa chceš dve hodiny pripravovať? Ak chceš, aby si sa jej páčil, buď hlavne sám sebou. A keď jej záleží na výzore, vykašli sa na ňu. A nevyrušuj ma už!"
James už vybehol zo sprchy a pozeral do skrine. Takže, čo si oblečiem? Čo bude najlepšie? Pohodlné, slušné. Hmm.. Aha, už to aj mám! A hneď sa aj obliekol. Zbehol opäť do kúpeľne, tam sa ešte trochu upravil a potom pozerá do zrkadla. "Moje vlasy! Práve v tejto chvíli by mi konečne mohli stáť normálne!" nahnevane sa rozprával so svojím odrazom v zrkadle. Zrazu zazvonil zvonček. "Ááá! To ešte nemôže byť tu! Ale kto potom?" a už otváral dvere. Odľahlo mu, keď v nich videl stáť Vernona. "Kamoško, poriadne si ma vyľakal. Myslel som si, že je to Lily," povedal James. "Ale veď čo by tu už robila? Je len pól siedmej. Ešte má čas. Poď, ideme do izby. Niečo vymyslíme, kým prídu. Vieš, aby sme potom netrapošili," uistil ho Vernon. "Hej, hej. Máš pravdu. Poďme!" a vyšli hore po schodoch.
 

Ďakujem..

4. července 2008 v 22:24 | Wiwa
Tento článok chcem napísať preto, lebo viem, že som urobila chybu.. A viem aj to, že nie jednu.. Vlasnte by sa to malo volať skôr prepáčte, ale to nebudem hovoriť. Toho som povedala až moc a neviem, či by to bolo správne. Skôr by som chcela napísať niečo čo myslím úprimne vážne. Je to pre priateľov, ktorých mám, ale aj pre tých, čo som už svojou vinou stratila. Nie, že by som prepáč nemyslela úprimne, ale viac to vystihuje ďakujem.. Keď som mala 13 nemala som priateľov, vlastne som bola sama.. Plakala som dosť často a bola uzavretá. Potom prišiel do môjho života jeden úžasný človek. Volal sa Mišo, naučil ma čo to znamená žiť, naučil ma čo to znamená vážiť si niekoho a čo to znamená keď pri vás aj v najťažšom niekto stojí. Od vtedy ubehli dva roky.. Vďaka nemu som spoznala aj Dana.. Moja prvá láska, môj prvý chalan.. vlastne bol prvý vo všetkom a aj napriek tomu, že sa to pokazilo sa moja láska k nemu zmenila len v podstate ale zostala rovnako silná. Mala som veľa priateľov potom, ale nie takých ako sú oni dvaja.. Viete keď ste sami veľmi dlho naučíte sa, že to čo máte je vzácne. A aj napriek tomu, že som to veľa krát pokazila zostali vždy pri mne.. Heh vlastne ani nvm prečo ale idú mi slzy do očí za každú moju chybu čo toto priateľstvo ohrozilo, lebo viem že bez nich by to nemalo zmysel. Vždy keď som bola na dne, vždy ma vytiahli.. Pár krát sme sa pohádali, ale za tie dva roky som sa naučila, že každá chyba má svoj význam.. Nebudem ich opisovať ako anjelikov, lebo to nejsú a myslím, že to sami vedia veľmi dobre. Pravý priateľ je ten čo vás pozná úplne,ale napriek tomu vás má rád.. Oni sú taký.. Myslím, že i napriek tomu, že ich poznám dva roky viem, že ich ešte úplne nepoznám. Každý z nás sa zmenil, každý z nás má už trochu oddelení život jeden od druhého, no aj napriek tomu, že s nimi nejsom viem, že sú stále so mnou. Mala som jednu skvelú kamarátku ktorá mi po mojej chybe.. teda vlastne mojom klamstve už druhú šancu nedala.. Je mi to mo ľúto ale napriek všetkému ju ešte stále moc ľúbim... Možno sa to ešte dá do poriadku a možno nie.. To ukáže čas.. No títo dvaja ľudia, sú naozajstní priatelia.. Človek len málokedy natrafí na ľudí, ktorý ho majú radi takého aký je a keď sa s ním pohádajú dokážu odpustit, ale nie zabudnúť..Toto vie aj Mišo a Dano.. Nikdy by som od nich nečakala aby zabudli takisto ako viem, že oni by to nečakali odomňa. Sme takí, akí sme... Viem, že som urobila veľa chýb ale nechcem povedať odpustťe mi, ale ďakujem, že ma napriek tým chybám nenechávate samotnú.. Ďakujem, že ma držíte nad priepasťou, že za mnou stojíte v najhoršom, že ma častujete za moje chybi a klamstvá.. ktoré už mnohému uškodili.. Viem priateľom by sa klamať nemalo, ale ja si priznávam, že som zbabelec niekedy keď ide o pravdu.. Bojím sa mienky druhých dokonca aj mienky svojich priateľov.. Túto chybu už nikdy nechcem spraviť a práve preot som si prísahala, že aj keď bude už pravda akákoľvek pre mňa hrozná poviem to aj keby ma to malo zabiť.. Je mi to ľúto, že som to nespravila skôr.. Vďačím vám za tak veľa a predsa ste odomňa nič nikdy nechceli okrem úprimnosti a aj v tom málu som vás sklamala.. Chcem sa poďakovať za to, že ste.. Za to, že ma dokážete pochopiť, za to že sama viem prečo.. Chcem sa vám poďakovať za to akou som sa stala, za to že konečne viem čo je to žiť, čo je to dýchať a čo je to radosť a starosti na ktoré nejsom sama.. aj keď si to občas myslím.. Strašne vás ľúbim a dúfam že mi odpustíte a dáte druhú šancu a že mi venujete ešte niekedy svoju dôveru.. ďakujem vám za to že vás môžem ľúbiť tak ako vás ľúbim a ďakujem vám za svoj život.. Lebo vy ste môj život a bez vás by naozaj nemal zmysel.. ďakujem vy dvaja :) navždy budete tí najlepší ľudia v mojom živote dúfam, že to viete:)

Vaša Wiwa

Zbohom!

4. července 2008 v 14:19 | Wiwa
Dvíhal sa vo mne odpor... Odpor voči tomu čo cítim, čo sa vo mne deje čo súvisí so mnou... Nenávidela som svoje telo, svoju povahu, podstatu toho kto som bola.. kto som... Pozerala som sa ako odchádza z môjho sveta ten čo v ňom prebýval tak dlho.. Nič ako odpor som necítila. Pálil ma žalúdok, hlava prestala súvislo myslieť, oči sa zatvárali. Jediná myšlienka ktorá prebývala v mojej hlave bolo zabudnúť. Zabudnúť na to kto som, čo cítim, prečo odchádza, prečo sa telo vzpiera slzám a bolesti. Neviem ani čo to bolo, len to bolo vo mne. Keď sa človek pozrie na seba ako na niekoho ku komu nepatrí. Videla som sa sedieť na posteli s rukami na tvári, s červenými napuchnutými očami, videla som ako sa moje telo zmieta v kŕči vzlykov, ako ma bolesť otupuje. Ignorovala som to, potláčala ani neviem prečo. Vždy to tak bolo. Vyšla som na strechu a lahla si pod hviezdne nebo. Len som ticho ležala a nemyslela.. Nemyslela na to že odchádzaš, lebo si vlastne odišiel už dávno. Bola som ochotná ťa nechať ísť aj napriek tomu, že som nechcela. Bolo to ľahšie ako som si myslela, že to bude. Nebo bolo čisté. Zapálila som si cigaretu a pomaly vydýchla dym. Ničenie svoho tela bolo mojou špecialitou. Nebojím sa bolesti ba ani smrti, nebojím sa obyčajných vecí. Bojím sa budúcnosti, samoty a straty ľudí na ktorých mi zaleží. Možno som zvláštna, ale viem čo to je stáť sama nad priepasťou a pomaly do nej padať. Teraz existujú dvaja ľudia, ktorý ma nad ňou držali. Pevne a nepustili ma spadnúť do toho. Bola som im vďačná aj keď neboli práve pri mne. Vedela som , že sú... Naše životy sa delili, a aj keď si odišiel nebola som sama. Pokial mám ich ani nikdy nebudem. Myšlienky na teba vo mne dvíhajú odpor.. Z lásky je tak ľahko nenávisť... Ano vedela som, že ťa nenávidím. Odpor, hnus, nechuť pochopiť ťa.. bolo mi to jedno. Tvoj hlas, ktorý ma vždy ukludňoval sa mi zrazu zdal neznesiteľný, dráždil ma, provokoval, tvoje dotyky mi boli odporné.. Tvoja sebaľútosť a nekonečné prepáč bolo priam neznesiteľne nechutné. Neviem, čo so mnou je ale som taká, že viem že kašlem na teba a nič pre mňa neznamenáš. Aj tak sa vyspíš s ďalšou inou šlapkou, čo ti dá... Je to fuk.. Som rada, že som ťa nikdy nepustila do svojej postele.. Najhoršie bolo,že som ťa pustila do svojho srdca a to bolo teraz čierne ako noc v ktorej sa strácali hviezdy. Tie nežné čo tam zostávali sa dívali na mňa a pomaly som sa v nich strácala. Cigareta dohasínala v mojej ruke a mňa premáhlas spánok, ale to mi nevadilo. Pomaly som prestávala cítiť, pomaly som umierala v zabudnutí. Čo si sľúbil s prázdnymi slovami to bolo teraz preč. Čo si nakecal boli samé somariny a ja som im vtedy verila. Pomaly všetko mizlo.. Bolesť, láska, strach.. zostával odpor, nenávisť, nechuť. Tie pocity sa mi páčili. Za iných okolností by som ich považovala za sebazničujúce no teraz nie.. Zahasila som cigaretu a hodila ju dole zo strechy. Pripadala som si ako pán sveta. Tma, hviezdy a ticho čo ma tak ukľudňovalo hoci vo mne všetko chcelo kričať. Tie hviezdy boli moji priatelia a keby tam neboli tma by ma pohltila.. Klamstvo, ktoré som tak ľutovala bolo neúprosné a viem, že svetlo hviezd pri ňom zablikalo. No napriek tomu som nebola sama, nevzdali sa ma tak ako to robia falošní priatelia. V podstate ma nikdy nepotrebovali, to len ja ich som vždy potrebovala, a predsa odomňa nikdy nežiadali opätovnú láskavosť. Ľúbila som ich za to, to či oni ešte mňa to neviem, ale dúfala som v to. Pozerala som sa na svet pod mojimi nohami, bol taký veľký a predsa si v ňom už ty nemal miesto. Zapálila som si ďalšiu cigaretu, dym mi išiel z úst pomaly. Myšlienky začínali mať súvislý charakter, lebo ty si v nich už nebol. Mala som pocit, že dostávam krídla keď zabúdam a to len vďaka ľuďom čo pri mne vždy zostávali. Začínala som mať pocit pokoja, lebo som nepadala do priepasti.. Zajtra svitne nové ráno, nová možnosť, nový človek.. Postavím sa a začne sa začiatok,ale už nie ten ktorý by človek odomňa čakal. Tento začiatok nebude z pekla, ale odtiaľ kde som skončila.. Nový list, nové pero, nový hárok papiera.. Jediné čo zostane bude priateľstvo, ktorého sa nevzdám aj keby ma malo zaviesť na kraj priepasti zas. Nie sú ľudia, ktorých nepustím pokiaľ oni nepustia mňa, ale teba bolo také jednoduché pustiť, cítila som slasť, keď som pomyslela na to, že aký v skutočnosti si. Nenávisť voči tebe ma zaplavovala ako oheň a potom nič.. Prázdno.. Nebol si nikde! Ani v mojom srdci, ani v mojej hlave, ani tam kde by som ťa čakala.. Bol si preč.. Zmazaný, zostalo len to čo je vzácne.. Zostali priatelia a nikto viac.. Ostatné ku mne nepatrilo, ostatné zmizlo v tme s tebou..
 


Znamenie

2. června 2008 v 12:13 | Wiwushka
Pozeral sa, ako sa jej telo leskne v mesačnom svetle.
Hladina jazera bola pokojná, jediné, čo ju rušilo, bolo jej telo... Krásne, horúce a tak nežné. Pamätal si vôňu jej kože, to, ako chutili jej pery, keď sa jej do nich vpíjal, ako sa cítil, keď s ňou splynul. Boli jedno telo, jedna duša a jedno srdce.
Pozoroval ju.. Ticho.. No vedel, že ho cíti. Liline pohyby boli ladné a predsa rozhodné. Vedela, že James sa na ňu pozerá. Cítila však aj pálivé znamenie na predlaktí. Pomaly vyšla z jazera a pohla sa smerom k Jamesovi...
"Vieš, že tu nesmieš byť.." zašepkala s nehou v hlase. "Musel som ťa vidieť.. Chýbaš mi Lily," natiahol sa k nej a pobozkal ju.
"Povedala si, že to bude len na čas.. Už je to päť mesiacov a stále nič.. Vždy ťa nájde, dal ti znamenie," Jamesovi sa leskli v očiach slzy a Lily vedela, že má pravdu. Stala sa smrťožrútkou, len aby ho zachránila a teraz vedela, že ho zachráni, len ak sa od neho bude ržať čo najďalej.
Riddle ho nenávidel, tak moc ako ju miloval. Nemala to srdce, aby mu povedala, že mu patrila.. Nenávidela ho, odpor sa v nej vzpieral a spomienky zaplavili mysel... Krik, slzy, cruciatus...
Milovala Jamesa, jediná myšlienka bol jeho život závisiaci od nej a trpela to. Žiadna rana spôsobená na jej tele sa nedotýkala jej duše. "Musím ísť.." jemne mu vtisla bozk na líce a vbehla medzi stromy. James len videl strieborný odlesk mesačného svitu na jej tele, keď sa mihla pomedzi stromy. Cítil bolesť...
* * * * *
Lily bežala, znamenie pálilo čoraz viac.. Cítila, že je blízko. Riddle stál pri oltári, čakal na svoju kráľovnú. Volal ju, cítil jej príchod a jej bolesť. Rád ju týral... Bol ňou posadnutý... jej ohnivosť...

Snívaj svoj sen

24. dubna 2008 v 12:53 | Wiwuška
Kvapky dažďa mi stekali po tvári..Všetko okolo mňa bolo samotné, opustené. Áno bolo... Predomnou stál on.. Ticho, tak ako to má byť, keď vás niekto opustí, len letmé náreky, vzdychy na rozlúčku. Jemný šepot pozostalých a tichý chlad cintorína sa mi drali pod kožu. Nepatrila som sem, nie, ale on áno. Ticho som k nemu podišla... Objala ho, vedela som, čo cíti.. Chlad, odpustenie, smútok, žiaľ, bolesť a lásku. Ano práve zomrela jediná osoba ktorá mu rozumela. Telo zmáčané od dažďa a pomalý odchod rodiny.. Existuje niečo horšie, ako myšlienka že človeka už nikdy neuvidíte? Nie... chcela som ho zobudiť, že to je len zlý sen, ale nemohla som. Pomaly sa z nemého tela vytrácal život. Brala som mu ho.. Moje čierne krídla sa rozprestierali nad ním, ako štít ktorý ho chce chrániť, ale nechránil. Zabíjal, ničil, zatrácal každý pocit, každú nádej, každú lásku, každú nežnú večnosť. Sladkosť života, slasť spútaných sŕdc a pier vdychujúcich život toho druhého. Ano musel zomrieť, chcela som mu zobrať život..Prečo? Pretože ju miloval, miloval ju až za smrť.. Sníval, že umrú spolu keď budú starý, keď budú vidieť ako plynul ich život, ich deti, ich láska. Chcela som mu ten sen splniť. Bola som smrť.. To čoho sa bojí život a aj ty... Pomaly som mu vnárala ruky do hrude. Jemne som sa predierala cez kožu a rebrá aby som zachytila tlkot srdca, aby som ho následne vytrhla z hrude. Jemný pomalý výdych, pomalé slová spomedzi pier, oslobodenie.. Telo sa prestalo hýbať, prestalo cítiť, prestalo žiť. Zabila som ho. V mojej ruke jeho srdce, ktoré búšilo vždy pre ňu... Krása jeho silného tela už žiadnej nebude patriť. Patril mi na okamžik, keď zomrel nikdy viac mi už toto telo patriť nebude. Patrí jej... Tak ako jeho šepot, jeho sny, jeho dotyky, výdychy, činy a láska. Nikdy by mi nepatril. Položila som jeho srdce k jej, nech sú vedľa seba. Telá pochovajú i tak ďaleko od seba. Tak nech aspon ich láska, sníva svoj sen vedľa seba. Ludia, krik to všetko som už počula... Mohla som odísť, slobodná, že som dodržala sen mladého chlapca. Prosím daj nech zomriem s ňou... Ano splnila som to... A teraz môžem ísť... Ďalej za tebou láska moja...Večnosť v ktorej žijem.. Moje krídla sa rozprestreli v krvavej noci a zmizli spolu s ďalším závojom smútku, zrady a prianí... Tíško som zašepkala ešte tebe do ucha SNIVAJ SVOJ SEN MALIČKÝ dlho trvať nebude... Zmizla som tak ako každý iný pocit, ako každý iný chlad.. lebo ja žijem večne v tebe v tvojom srdci. Žijem ako strach, ako tma ako to čo bere a teba si vezmem tiež raz k sebe neboj sa... Ja sa vrátim a potom ti dám bozk smrti, tak ako som ho dala sebe... Vdýchnem tvoj život.. Tak zatiaľ snívaj kým mám inú prácu.. Lebo teba milujem ako každý život ktorý zmizne medzi mojimy krídlami..patrím k tebe ako ty patríš ku mne...

Osudové stretnutie - 3. kapitola

16. dubna 2008 v 13:53 | Melindushka
Ospravedlňujem sa za neskoré pridanie pokračovania, ale nemám veľmi čas.... Mám toho teraz strašne veľa... A asi by ste si mali prečítať najprv opäť začiatok.. Inak asi nebudete vedieť o čom to je:D Takže dávajte komentíky, aby som vedela, že aspoň niekto to tu číta a že sa mi oplatí sem dávať pokračovanie... Srdečná vďaka Melindushkaaa
Vtom ho zo zasnenia prebral výbuch smiechu. "Chalani, čo vám šibe? Práve ste ma zobudili z nádherného sna," vrhne sa na nich nahnevane James. "Prepáč nám to, ale keď sme videli tvoj výraz tváre, nevedel som udržať smiech," odpovedá mu Vernon, "vyzeral si, že si práve ušiel z blázinca." "Tak to ti fakt pekne ďakujem. Počuj Vernon, poznáš tamto dievča? To ryšavé?" opýtal sa svojho kamaráta. "Jasné. Volá sa tuším Lily Evansová." "Ako to, že som ju tu nikdy ešte nevidel?" nahnevane sa ho spýta. "Prisťahovala sa sem len pred týždňom. Je to moja susedka," odpovedal mu. "A prečo si mi nepovedal, že máte nových susedov?" nevie pochopiť, ako na to mohol zabudnúť. "Veď si sa ani nepýtal," obhajuje sa Vernon. "Dobre. Tak prečo si mi aspoň nepovedal, že tvoja susedka je taká krásna?" "Ale, prosím ťa. Ona? Jej sestra je krajšia, oveľa. Len sa na ňu pozri. Ani by si nepovedal, že sú sestry. A najkrajšie na nej je jej meno. Petúnia," zasnene odpovedá Vernon. James sa opäť otočil smerom, ktorým ukazoval Vernon. Mal pravdu. Bolo tam ešte jedno dievča. A naozaj nevyzeralo ako jej sestra. Ale Lily bola stále krajšia.
"Idem sa s ňou zoznámiť. Musím sa s ňou zoznámiť. Inak to neprežijem. Na tri. Raz, dva..." "Lily!!! Si hnusná! Čo si mi zas spravila?" James sa na ten krik otočil rýchlejšie ako blesk. "P-p-prepáč, Petúnia. Nechcela som. Ale veď som ani nič nespravila! Tak prečo to zvaľuješ na mňa?" obhajovala sa Lily. !Lebo ja viem, že si to bola ty! Vždy sa robíš, že si nič nespravila. Myslíš si snáď, že si myslím, že si to fakt nebola ty? To akože nejaké čary alebo čo? Myslíš si, že som hlúpa? Tak a knčím. Idem to povedať mame," povedala Petúnia a nahnevane odbehla. Lily tam zostala stáť so smútkom v očiach. "Prečo sa vždy stane niečo nevysvetliteľné práve vtedy, keď sa nahnevám? Ja to fakt nechápem. Čo na mňa tak pozeráš? Niečo som ti snáď spravila?" oborí sa na Jamesa.
Nevedel, čo má povedať. Len tam tak stál s otvorenými ústami a hľadel, o čom sa tie sestry hádajú. "Prepáč. Ja len.. Ako sa voláš? Ja som James. James Potter. Ešte som ťa tu nevidel," odpovedal po prebratí. "Ach. Ja som Lily. Lily Evansová. Len pred týždňom sme sa prisťahovali," odpovedala mu. "Smiem sa spýtať, čo sa práve stalo?" "No už si sa spýtal," usmeje sa na neho. "Tak a tento úsmev je vrcholom jej dokonalosti," pomyslí si James. "Máš krásny úsmev," povedal. Musel. To by neprežil, keby to nepovedal.
Lily sa začala červenať. "Ď-ď-ďakujem. Si milý." "Tak a teraz, čo sa stalo?" opýtal sa jej ešte raz. "Neviem. Jednoducho proste som sa chcela ísť pohojdať, no sestra ma predbehla. Petúnia. Niekedy vie byť fakt odporná. NO ale k veci. Sadla si na ňu. Ja som sa nahnevala a vtom zafúkla na ňu taký silný vietor až spadla. Ale len na ňu. Ja som necítila, že by sa čo i len list stromov hýbal. Tak mi povedz, ako je to možné. Dobre. Ja už pôjdem domov. Možno sa ešte niekedy stretneme. Ahoj!" pozdravila ho. Keď to však vyslovovala, netušila ešte, že sa stretnú skôr, ako by to jeden z nich očakával. "Dobre. Tak sa maj. A nerob si z toho ťažkú hlavu, to prejde J," odpovedal jej. "Ďakujem. Mimochodom máš pekné oči," dodala a odišla. "Čo to povedala? Čo bolo to posledné? Že mám pekné oči? Tomu neverím..." Pozrel na hodinky. Už sú štyri poobede. Išiel teda domov. Veď už začal byť aj hladný.

Oznam

12. dubna 2008 v 20:53
Hele tohle je oznam pro vsechny lidi co maj radi fantasy:D takze ak si nekdo chce zahrat:) tak hra se jmenuje world of warcraft a potrebny info najdete na strance www.3server.cz :))) nebo mi napiste na icq 462066358.. dakujem

Výnimočný večer

27. února 2008 v 21:37 | Romike
Lily sedela na svojej posteli a tuho uvažovala . "Možno by som mu mala dať šancu, len keď sa nevie správať!" rojili sa jej myšlienky v hlave. "Stále sa len predvádza!" pri tejto myšlienke ju naplnila zlosť. "Čo keď ma chce len zaujať, aby som si ho všimla? Ale to mu nedáva právo robiť ostatným zle!" Po niekoľkých hodinách uvažovania s podobnými myšlienkami sa rozhodla, že dá Potterovi šancu. Len nevedela, ako mu to povedať.
Snažila sa mu to naznačiť, len sa zdalo, že James nikdy ten dôležitý signál nezachytil. Keď bola zas náhoda, že sa ocitli niekde sami, išla mu to povedať, no zakaždým znej vyšla len ironická poznámka k jeho činom. Po niekoľkých neúspešných pokusoch to vzdala. O niekoľko dní neskôr sa James rozprával so Siriusom: ,,Sirius, už to skúšam šesť rokov, ale stále nič. V poslednej dobe ma stále len hreší za moje činy i keď som to všetko neurobil ja," povedal James. ,,Počuj paroháč, skús to ešte raz..." Vtom ho prerušil Remus, ktorý prišiel medzi časom a hovorí: ,,Áno, Sirius má pravdu. Musíš skúsiť taktiku, akú si ešte neskúsil." ,,Ďakujem Remus, že si to dokončil za mňa!" zlostil sa Sirius. James celú noc nezažmúril oka.
Keď sa schyľovalo k ďalšiemu večeru a všetci išli spať, Lily sa ešte učila na testy z elixírov v klubovni. Keď si bola istá, že to vie, zavrela knihu a položila ju na okraj stola. Podišla ku krbu, v ktorom praskal ohník. Priložila malé polienko a vtom sa ohník premenil na plameň ohňa. Ako sa postavila, zrazu ju objal niekto zozadu okolo bokov. Hneď vedela, kto to je. ,,Pozri, Potter. Teda James. Uvažovala som a prišla som na to..." No James ju prerušil: ,,Čo by ste povedali na to, slečna Evansová, keby som vás pobozkal?" spýtal sa James. ,,Bránila by som sa zo všetkých síl... Lenže keď ja som taká slabá." A vtom ho bozkala.
Sama tomu nemohla uveriť. Bola v rovnakom šoku ako samotný James, no ani jeden sa neoddialil od druhého. ,,Chcela som ti povedať, že po toľkých rokoch by som ti mala dať šancu." Teraz pobozkal James ju. Po bozku sa usadil do kresla pred krbom a Lily sa postavila pred neho. On ju chytil za ruku a stiahol si ju k sebe. Už nikdy ju nechcel pustiť. Bola len a len jeho. Zostali tam ticho sedieť a hľadeli na plameň ohňa v krbe. Lily mala hlavu na Jamesovom ramene a bola veľmi šťastná. Bola rada, že mu nakoniec dala šancu. On bol tiež rád, že dostal od nej šancu.
Od tejto chvíle boli vždy spolu a ich láska sa stala neprekonateľnou.

Jak začína láska 2

27. února 2008 v 16:14
Když sme už byli blízko Duskwoodu, odložili sme Mounty(zvířata) a šli sme pěšky. Já se proměnila v kočku a proskoumala teren. Zakaždým když sem se vrátila k Foxovi poškrábal mně zauchem, co mně dost zlobilo tak sem ho kousla:D. Jenom jemně, ale on to brál s humorem. Rozumněli sme si jako kdybychom byly spolu odjakživa. Naše pohodová nálada netrvala dlouho. Bez varování se na nás vrhli tri spehové. Byli v přesile. Fox si vzal dva aby mně chránil zač sem mu byla vdečná, protože má rána ješte nebyla celkem v pořádku. Jednoho sem se zbavila jak nic. Rozkousla sem mu krk ani nevědel jak, byla sem jak divé zvíře nepremejšlela sem jak sem mnela obavy o Andyho. Fox mněl s nima problémy držel si jich sice od tela, ale jeho zbroj byla par krát poškrábaná. Vrhla sem se na toho co byl ke mně nejblíž no nevšimla sem si, že ten druhej se po mne ohnal. Fox skočil akorát do rány, čim se mu nepřátelúv rapír zabodl do ruky. Fox zvreskl bolestí a zabodl svúj meč do srdce nepřátele. Já zatím roztrhala toho druhýho. Když sem se promenila, moje rty byly od krve a v ústech sem cítila známou chuť. Podišla sem k Foxovi, rána nebyla hluboká no krvácela čím sme nechávali krásnou stopu pro lovce. V baglu(taska) sem mněla mast kterou sem ránu natrela. Krvácení ustalo a pach krve zmizel. Podívala sem se na Foxe který mi úpřimne hledel do očí , usmála sem se na něj a přikývla na znak vdeku. Fox chtel neco říct no naznačila sem mu ať je teď sticha. Nevědela sem kolik špehú se múže potulovat kolem. Pomalu sme šli ke předu až sme uvideli tábor vojakú Aliance.
***
Andy ležel zamčený v kleci. Vedle něj ležel Nalathriel, který ledva dejchal. Nestihli to... Před jejich územím jich zradil ten od koho by to nikdy nečekal.Jeho život, jeho láska, jeho srdce... Chloe... Proč to udělala? Když spatřil její pohled pri vojacích Aliance, nevědel co si myslet. Nechápal... Cítil se zrazený, ale nedokázal jí nenávidet.Z jeho hrdla se vydral kvílivej ston. V jeho očích se zaligotali slzy... Beznaděj se mu zračila v tváři, ale vědel, že musí zachránit ty na kterých mu záleží. Hnev co se nem vzbudil udeřil do klece kterou přerazit nedokázal. Jedinej člověk, dokázal vycítit co se děje a kde se nacházi. Spolíhal na něj..Z klece se ozval hlasitej výkřik, utýranýho zvířete, plný vzteku, lásky, a strachu...
"Chloe...." ten výkřik dozníval velmi pomalu, protože utrpení ho ješte víc predlžovalo.
***
Ten výkřik sem uslyšela a strhla se u něj.Andy...ne já te v tom nenechám. S Foxem sme však museli vyčkat do soumraku, až pak sme mohli začít podnikat. Náš plán byl prostý.. no následky katastrofálne. Nejhorší bylo, že Fox mně musel čekat, protože jenom já sem mněla zchopnost zneviditelnit se. Když už zašlo slunko tak aby nastalo večerní šero promněnila sem se do své kočičí formy. Zneviditelnila se a obtrela se o Foxovu nohu aby vědel, že odchazim...
"Hodně štestí.."zašeptal do tmy a šel se ukrýt na vepřed dohodnutý místo. Pomalu sem procházela do tabořište, mněla sem strach. No mé obavy se rozplynuli když sem uviděla Andyho s Nalem ležet v klece jako zvířata. Rozzuřilo mně to a na chvíli sem stratila pozornost. Jeden z vojákú kráčel přímo ke mně, nemohl mně videt jenže já se nemněla kam pohnout a tak se zdálo, že na sebe narazíme. Každý sval mého těla byl napjatý a nehjbala sem se.
"Hej ty hajzle!!!" Andy zuřil.. Jeho oči blčeli nenávistí ale bylo v nich neco, co sem u něj nikdy neznala. Jakejsi druh boje, který mně dost překvapil.Vojak to stočil přímo k nemu a udeřil ho přes klec. Andy byl vysilenej a Nal taky, nevědela sem jak jich mám odtamtud dostat. Na boj nebyl ani jeden z nich připravenej.
"Kde je?! Kde je Chloe? Chci s ní mluvit zatraceně!" Chloe?? cože co by tu dělala Chloe přeblesklo mi hlavou. Vždyť od ní sem dostala ten list.. Sakra co se tu děje. Prvý krát v živote Andy nevědel, že sem tam a to bylo to nejhorší. Potřebovala sem aby mi pomohl, jenže tédy sem pro něj neexistovala. Zbadala sem jak se ke kleci blíží Chloe, vúbec nic sem nechápala.
"Miláčku, teď neječ jasný?Už sem tady..vím, že se ti stýskalo" na tváři se jí zjevil škodoradostnej úsměv. Ironickej hlas, který k ní vúbec nebyl typickej rezonoval v táboře. Nevědela sem co se deje no jedno mi bylo jasný. Chloe ho zradila, do očí mi vešli slzy, ale ne slzy lítosti protože nikdo si nezaslouží lítost, spíš to byly slzy bolesti a pochopení. Whoopre...nachvíli mi myšlenky zahmlili vzpomínky, no ty sem rychle prerušila. Musím se postarat o Andyho:D
"Proč...Chloe..řekni mi proč.." jeho bolest byla pro mně utrpením, které sem nechtěla dál znášet a vědela sem, že kdyby se to dovědel stratilo by pro nej vše smysl...Ješte i já... Vyrazila sem ke předu a srazila Chloe dolú, dva vojaky sem sundala jednou ránou no stihli mně zasáhnout. Rychle sem se promněnila a otevřela klec. Andy naložil Nala na moje záda a ve své kočičí formě sem ho dokázala nést.Běželi sme co nejrychleji pryč...Andy nám chránil záda, a dost rychle sme chytili náskok. Jediný co nám pomohlo přežít byl moment překvapení.Zajeli sme až k našim mountúm a tam nás už čekal Fox. Pomohl mi vyložit Nala na záda mého mounta. Podívala sem se na Andyho, oba sme vědeli co musíme udělat. Přišla sem k nemu a padla mu do náruče, byla sem nazuřená na Chloinu pitomost, na to co mu udělali dokonce i na neho protože ho to bolelo.... "Sem s tebou a vždy budu.." zašeptala sem tiše.. no on nereagoval. Jeho sklennej pohled mně jen potvrdil v tom, že není cesty zpět. Podala sem mu svého tigra a ješte před tím sem sveému tigrovi zašeptala pár slov. Vědela sem, že se mi vrátí... Podívala sem se na Andyho jestli ví co má dělat, jen tiše přikyvl, dala sem mu letmej polibek na líce aby vědel, že je někdo komu na nem záleži a vždy bude... Fox mně rychle vyšvihl na svého koně a Andy vysedl na mýho tigra. Mávnutím sme se rozloučili a každej z nás se vybral jiným směrem. Museli sme je odlákat. Vojáky nebyli daleko a tak sme s Foxem přednimi prošli ať upoutáme jejich pozornost. S Foxem sme šli cvalem, no vědeli sme, že dlouho utíkat nemúžem. Když sme setřásli aspon púlku vojákú zastali sme připravený na boj:P.. Fox se na ně vyřítil s takovou bojovností, že sem myslela, že mně ani není třeba.Pár vojákú sem zastavila spojením přírody tak, že sem nechala ať je zastaví kořeny. Pak sme je zabíjeli. Oba s Foxem sme byli v púlce boje vyčerpaní, no bylo jasný, že Fox se nemíní vzdát tak sem bojovala dál. Nebyla sem však dostatečne na boj připravena a tak větsinu boje zmákl sám.Poslední vojak padl na svitaní a to sme od vyčerpání ledva stály. Rozhodli sme se, že se pújdem trochu umýt k potoku ...Provezli sme se koněm do patřičné vzdálenosti a když sme byli u potoku oba sme hltali chladnou vodu jako kdybychom týdne nepili.
"Byl si fakt dobrej Foxi..." vydechla sem ze sebe...
"Musím, tě předse chránit... Swwap by mně jinak zabil." usmál se na mně tím krásnym nevinným usměvem s kterýho by se každý holce roztřásli kolená...
"Ale Wiwo? Řekni mi co je mezi tebou a tím Andym?" jeho pohled byl plnej výčitek, co mně dost vyvedlo z míry
"Nic!"odvrkla sem a otočila se mu zadmi...Nebudu se předse nikomu spovídat...byla sem rozzlobená, už sem prakticky stála u oltáru a někdo se mně zeptá co je mezi mnou a Andym?! Ale proč ten pocit, když sem ho viděla tak zranenýho? Bylo to jiný jak, když sem se na nej dívala před tím.. Bylo to jakoby... Rychle sem zahánela myšlenky tam odkud přišli a soustredila se na přítomnost.
Nevědela sem proč, ale přemejšlela sem co bych mela delat...S Foxem sme šli už nejakej ten kousek cesty v úplným tichu. Nevědela sem vúbec co říct, co se mně nestávalo často. Sedela sem mu v klíne, protože mého tigra mněl Andy... Jo Andy a Chloe... docela mně to štvalo, miloval ji... Bylo to zvláštní najednou přemejšlet o svým nejlepším přítelovi jinak. No ale ono to takhle nejde, nesmím. Dorazili sme naspät do Stormwindu, kde na mne čekal list od Swwapa. Byl vopred uloženej.
Moje kočičko,
vím, že sem ti to mněl říct ješte dneska ráno, ale chtěl sem te překvapit... O dva dni budu naspät a hned se vezmeme co to bude možný... Dávej zatím na sebe pozor a prosím tě do ničeho se nepleť a neodcházej hledat bratra bezemně.
Miluju tě tvúj miláček...
Jo to byl celej on, stručnej, výstižnej a krátkej... Začínala sem pochybovat... Fox se na mně zamračil když sem list četla pár krát...
"Děje se něco?" mlčela sem a bez toho abych se na něj podívala odešla si lehnout do pokojú v hospodě.
Lehla sem si a pokojne sklopila zrak.. No o chvíli sem pocítila na zadech nečí ruku... jemne mi procházela po zádech. Když sem se otočila tak sem se na něj usmála, tiše mi po licech začeli stékat slzy. Jemně si mne přitisnul na hruď a já to už nevydržela začala sem totalne brečet...(trapný já vím..) Bylo mi tak líto co udělala Chloe a že sem nechala teď Andyho samotnýho.. Swwap tu nebyl kto ví kde teď bojoval, a bála sem se i o něj.. Fox mně jemně tíšil (co bych já delala bez mého malinkýho:)byl to fakt hodnej kluk...
***
Andy přemejšlel celou cestu. Jeho mysl byla pri Chloe a jeho srdce taky.. Měl pocit, že už nic nebude jak bejvalo. Jeho láska se měnila v trpkost slz které měl na lícech. Poháňel tigře čoraz rychleji, vědel že ho smutek ale dřív nebo pozdeji dohoní. Miloval ji.. ale nic není věčné...
***
O dva dny sem se rozhodla, že to takhle nepújde dál a je načase abych se sebou neco začala dělat. Dostala sem správy, že múj bratr se nacházi nedaleko hor Black Stepps... Rozhodla sem se, že pojedu za ním. Vědela sem, že tam teď zuří válka a vědela se, že Andy tamtud pújde taky.. Neměla sem ho nechat jít samotnýho. Tak sem se potajomky ráno vykradla ze Stormwindu, aby mně Fox nenasledoval. Ve své cestní formě sem byla dost rychlá aby sem Andyho aspoň trochu dohonila. Nestrácela sem čas a do večeru sem byla v redrige mountains:)
Byla sem tak ustatá, že sem nevedela kde sem a kdo sem:) našla sem si místo při strome a tiše si lehla. Neproměnila sem se abych slyšela každej pohyb co se v lese uděje. Když sem však ucítila u krku ostří meče trocha sem se překvapila, že sem necítila nebezpečí.
" Na to že seš kočka kráčiš jak slon...!" ten hlas ve mně vyvolal zajímavou reakci:) zježili se mi chlupy ješte i na ocase a byla sem nevyslovně ráda. Hned sem se proměnila do své lidské podoby a zvalila se na něj..
"Andy!" vydechla sem a políbila ho...(Konec začátku...)Já nvm co to do mně vjelo... Ok Andy do mně vjel( neopovažte se to nekdo pochopit nejak úchylne jasny?!) proste sem byla ráda, že ho vidím.. asi... Když sem se od něj odtrhla.... no byla sem dost šokovaná..ze sebe:) z něj, že umí bezvadně líbat:) a pak z toho všeho..
"Ehm.... já... promiň.." vysoukala sem.. v tech horách je zatracený teplo anebo sem hořela jen já?
" To nic..jáá... ehm.. noo.. sem rad, že tě vidím." byl v rozpacich... OMG bylo to taak netaktní odemně.. Před pár dny ho vidím s Chloe a teď ho líbam... No sem ja normalni??? Andy byl múj nejlepší přítel jakýho sem kdy měla, tak proč sem to udělala? Nikdy bych o něj nechtěla přijít..
"Andy..." ok tento krát sem nebyla na vine já... To on mně teď políbil... nebo ne? co se delo pak radsi vynecham:D tedy uvedu skracenou verzi... NIC :) ok tak pokracujme radsi ranem..
Dřív než vyšlo slunce sme byli oba s Andym vzhúru pripravený vyrazit... V myšlenkách mi běhalo,že mám mít dneska svatbu a vlastně i to co se stalo včera večer.. tedy chtela sem říct nestalo:) Když sem se podívala na Andyho zachytila sem jeho pohled.. V jeho očích se zračil tichej slib a v mých taky.. Nevím možná práve proto byl jedinej za koho bych položila i život chápala sem ho a on mně taky... Oba sme si vlastně pohledem slíbili tiché mlčení a pocit vzájemné spolupatričnosti:))) (ok skončím s poezíí, začínam už přehánet:D) Nasedla sem konečne na svého tigra a Andy se vysvihnul za mně. Dokázala sem rozoznávat každou reč těla a šumení listú.. A Andy taky vědel, že nejsme samy... Spoza stromú se vynorila postava válečníka..
"Swwape!" vyhrklo ze mně. Zesedla sem z tigra a chtěla jít k němu. Jenže on mně jen odsotil a vrhnul se na Andyho..
"Co to?..." viděla sem Andyho údiv když letel k zemi od úderu pěstí.
"Ty hajzle..." vrčel Swwap.. Vědela sem, že to není dobrý znamení... Andy se začal bránit ale Swwap se nedával sklidnit a jeho údery mečem i pěstmi byli čím dál silnejší a prudšý. Byl zurivostí bez sebe a jakkoliv sem se snažila ho sklidnit a zastavit, zdálo se mi, že je čím dal zuřivejší. Andy byl s energií v koncích ani jednou nezaútočil jen se bránil... Když Andymu vypadl měč a padl k zemi, mal štěstí, že byl tak rychlý a vyhnul se Swwapove smrtelní ráne...
***
Andy se díval na zuřivost muže před sebou.. Nechtěl mu uzblížit, ale nechtěl se pořád jen bránit.. Ješte pořád neměl dost sil na boj:( a vědel, že když neco nevymyslí, múže se akorát mstít Chloe z pekla:) Nic vhodnýho ho nenapadalo a už to začínalo být horoucí.. Jeho meč ležel někde při Wiwe... Jo..Wiwa.. chápal proč Swwap zuří... Jeho nepozornost ho takměr stála život meč se mu otřel o břicho.. a on zústal uvěznenej mezi stromem a Swwapem.. Tohle má být konec? Takhle? Ne on neumře... Ne kým je naživu Chloe.. Uzavřel se do ledovce aby ho Swwap nemohl zasáhnout jenže v momentu jak to udělal uvědomil si, že Swwap zastal. Změravel... Uvidel jak se mu něco zablislo při srdci, jen jemnej odlesk ostří meče...WIWA... Stála za ním s jeho mečem v ruce.. Z čepele meče kapkala krev.. Ledovec mu nedovoloval se pohnout ješte a tak jen koukal jak Swwapovo telo dopadá na zem.. Viděl Wiwin vystrašenej pohled, záblesk zuřivosti a instinkt bránit ho jí donutil udělat něco co jí jednou bude možná líto...
***
***
***
Byla hluboká noc, když sme se s Andym vkrádali na území Burning stepps. O událostech posledních dnú sme moc nemluvili. Já sama o tom nechtěla mluvit a Andy byl od té doby chladnej jak led. Vlastně sme spolu skoro vúbec nemluvili. Bylo mi to líto, že byl tak odmeranej, měla sem pocit, že sem sama... Na hranicích slídili vojáci aliancie a i když sem patřila k alianci poslední dobou sem se začala měnit. Nejen múj výzor ale i schopnosti.. Vědela sem co to znamená stávam se blood elfem.. Stávam se hordou.. Andy se k vojákúm tiše priplížil a jednomu usekl hlavu a druhýho zamrazil a pak ho přebodl... Oba sme byli poslední dobou podráždený, každej z nás mal jinej cíl a předse ten jistý... Pomstít se!
Jeden z vojákú se vrhl na mne, chtela sem po nem skocit jako kocka ale zrazu sem neslysela nic... Žádný duchové přírody, žádnej šepot .. nic.. nemohla sem se promenit. Telo sem mela jakoby v plamenech a chytala mne panika. Andy mohl vycítit, že neco není v pořádku protože me vojak skoro zabil. Andy se na mne zadíval a pomohl mi vstát ze země.. Chytil mne do náručí a řekl ať si z poza jeho opasku vyndám dýku ať se múžu bránit.. Udelala sem tak.. Dýka se nádherne leskla a do druhý ruky mi dal Andy svúj meč.
- Braň se tímhle jo... pak si promluvíme o tom co se s tebou deje..
Jo meč i dýka se mi leskli v ruce a tak sem se zahnala po vojakoch co byli obdalec.. S Andym sme delali jen málo hluku ale přesto nejakej.. Hm jako naschvál nás uslyšel nekdo kto neměl.. Rogue (zlodej) jménem Toti... pracoval pro Chloe... to sme tedy ani nemeli páru do jakýcho maléru se dostanem

Zoznam tried

22. února 2008 v 14:12 |  Zaujímavosti o/v HP
Transfigurácia
Predmet: Štúdium premeny jednej veci na inú.
Vyučujúci: Profesorka McGonagallová
Popis: Je to vcelku dosť ťažký predmet, ktorý nie každý zvláda výborne, no vďaka profesorke McGonagallovej, ktorá je síce veľmi prísna, no aj milá, na tento predmet radi chodia všetci študenti.
Elixíry
Predmet: Štúdium a výroba magických odvarov.
Vyučujúci:
Ročníky 1 - 5: Profesor Snape
Ročník 6: Profesor Slughorn
Popis: Jeden z najneobľúbenejších predmetov na Rokforte vôbec - vďaka profesorovi Snapovi, ktorý je rovnako považovaný za najneobľúbenejšieho profesora (s výnimkou prof. Trelawneyovej).
Obrana proti čiernej mágii
Predmet: Štúdium čiernej mágie a spôsobu, ako sa jej ubrániť.
Vyučujúci:
Ročník 1: Profesor Quirrell
Ročník 2: Profesor Lockhart
Ročník 3: Profesor Lupin
Ročník 4: Profesor Moody
Ročník 5: Profesorka Umbridgeová
Ročník 6: Profesor Snape

Popis: Tento predmet je pravdepodobne (a aj podľa slov Albusa Dumbledora) prekliaty, pretože ani jeden učiteľ nevydržal dlhšie ako jeden rok. Najzaujímavejšími sa hodiny stali snáď za ten rok, keď učil profesor Lupin.
Čarovanie
Predmet: Výuka čarovania.
Vyučujúci: Profesor Flitwick
Popis: Profesor Flitwick je čarovaním posadnutý. Študenti majú radi tento predmet, pretože sa dosť často naučia nové triky s prútikmi, nové kúzla a pod. Tento predmet je jeden z najobľúbenejších.
Starostlivosť o zázračné tvory
Predmet: Štúdium zázračných tvorov.
Vyučujúci: Rubeus Hagrid, profesor Kettleburn, profesorka Vilhemína Grumplová
Popis: Vždy sa dá čakať, že Hagrid príde na hodinu s tvorom ako je napr. drak či trojhlavý pes alebo podobne. No u väčšiny študentov, s výnimkou slizolinčanov, si ako učiteľ získal aj napriek tomu uznanie.
Herbológia
Predmet: Štúdium magických rastlín a ich využitie.
Vyučujúci: Profesorka Sproutová
Popis: Herbológia sa vyučuje v hradných skleníkoch, čo je vlastne už samo o sebe zábava. Keď k tomu ešte prispeje profesorka Sproutová svojou zaujímavou metódou vyučovania, je naozaj o zábavu postarané.
Dejiny Mágie
Predmet: Výuka o dejinách čarodejníckeho sveta.
Vyučujúci: Profesor Binns
Popis: Jediný predmet, ktorý vyučuje duch - teda profesor Binns. Inak je to naozaj nudný predmet, pretože pri výklade látky profesorom Binnsom všetci žiaci zaspávajú.
Lietanie
Predmet: Výuka lietania na metle.
Vyučujúci: Profesorka Hoochová
Popis: Svojský prístup profesorky Hoochovej k tomuto predmetu je veľmi obľúbený, pretože ani ona sama nemá rada zdĺhavé vysvetľovanie teórie - radšej hneď prejde ku praxi, čo však nie každý žiak zvládne.
Veštenie
Predmet: Štúdium metód veštenia.
Vyučujúci: Profesorka Trelawneyová, Firenze (kentaur)
Popis: Veštenie... 'Veštenie je jedno z najnepresnejších odvetví mágie,' presne ako povedala prof. McGonagallová. Tento predmet je kvôli prof. Trelawneyovej, spolu s Elixírmi, medzi študentmi najneobľúbenejší.
Aritmancia
Predmet: Štúdium magických znakov a čísel.
Vyučujúci: Profesorka Vectorová
Popis: Tento predmet je vo všeobecnosti medzi študentmi považovaný za jeden z najnudnejších, no nájdu sa aj takí, ktorý ho považujú za veľmi užitočný (napr. Hermiona).
Starobylé Runy
Predmet: Štúdium starobylých rún a nápisov.
Vyučujúci: Neuvedený...
Popis: O tomto predmete sa vie veľmi málo... len akurát to, že úlohy z neho zahŕňajú množstvo praktickej interpretácie rún, a tiež preklad rún do angličtiny.
Astronómia
Predmet: Štúdiá planét, mesiacov a ich vzájomných postavení na oblohe.
Vyučujúci: Profesorka Sinistrová
Popis: Astronómiu si vraj všetci dobre užívajú, keďže sa vyučuje v najvyššej rokfortskej veži a v noci, kam sa je ťažko dostať.
Život a zvyky muklov
Predmet: Štúdium života nečarodejníkov - muklov.
Vyučujúci: Profesorka Charity Burbageová
Popis: V tejto triede sa žiaci učia o základných zvykoch a životnom štýle muklov. Nie je známe, či je to vôbec zaujímavý predmet, pretože sa o ňom veľa nehovorí.

Kam dál